Mladý muž si nasadí ochranné okuliare a pozrie sa do kamery. „Bezpečnosť je priorita číslo jedna a dnes vám ukážem ako založiť oheň cukrom.“ Vyhlási s ruským prízvukom, zatiaľ čo myseľ a ego celej jednej generácie profituje z eventuálneho obrodenia verejnej sféry a pocitu vlastnej jedinečnosti. Hovorím o generácií YouTube.
Internetová videodatabáza YouTube každým rokom v boji Dávida proti Goliášovi v očiach Post-Millennials na plnej čiare poráža tradičné média. Učíme sa, zabávame, počúvame, objavujeme, komentujeme. Tešíme sa z revitalizácie pojmu komunita. Obnovujeme aspekty spoločnosti, ktoré sa pozvoľna strácali, vrátane pocitu spolupatričnosti a lojality. V pozadí virtuálnej existencie vznikajú spoločenstvá o veľkosti národov, pevne zomknuté rovnakým záujmom, spriaznenosťou a obdivom k blahoslavenej autorite youtubera. Bariéry náhodných miestnych a kultúrnych okolností sa rozpadávajú, nehovoriac o reklame a digitálnom obchode.
Win-win situácia, tak prečo toľko ľudí kotkodáka ako YouTube kazí mladé pokolenie hi-tech expertov a multitaskerov, ktorí sa držia za ruku s celým svetom z operačného strediska svojej detskej izby?
Pretože utopický optimizmus sa zdá byť trochu predčasný. Pri otázke čo vlastne definuje komunitu, nutne narazíme na drobný nesúlad. Zaobchádza sa s týmto slovom akosi nepresne vzhľadom na skutočnosť, že síce existujú online kontakty, ale už nie tak časté stretnutia, skupinová komunikácia, ale žiaden zmysel pre skupinu. Ak podmienkou komunity je dlhodobý a stály kontakt jej členov, pod ktorým sa rozumie pravidelná reakcia na niečí komentár pod videom, potom by sa hŕba cudzích ľudí dala pokojne nazvať i rodinou. Podobne ako masu aj takúto komunitu drží pokope iba osoba obľúbeného tvorcu. Paradoxne je YouTube jednou z mnohých internetových platforiem uzavretých bytostí v otvorenom svete.
Nechcem však ostro kritizovať youtuberov ani ich publikum, pretože stojíme na prahu evolúcie médií. Dôvod prečo sa mladí ľudia otočili starým médiám chrbtom nie je len prostá výmena za novší model.
Záleží na účinku, hlásal Marshal McLuhan v sedemdesiatych rokoch, tvrdiac, že samo médium je posolstvom. Inými slovami, to čo stanovuje nastupujúcu dobu netkvie v obsahu ale v samostatnej forme média. Napriek tomu, že výrazne podcenil jednotu obsahu, funkcie a spôsobu, ukazuje sa, že digitálne návyky mladej mysle fixovanej na obrazovku nekompromisne zasahujú psychickú, senzorickú aj sociálnu rovinu. Čo to ale znamená?
Ak video neupúta moju pozornosť v prvých pätnástich sekundách, vypnem ho. Dlhý článok ako tento mi prevráti oči v stĺp (gratulujem, že ste sa dostali až sem). Bez autocorrectu sa po mne nedá čítať a výsledkom viac ako 100 – ročných snáh o normalizáciu spisovnej slovenčiny je kopec bugov môjho contentu. Nepotrebujem si pamätať recept na sviečkovú, pretože Google si pamätá a YouTube ukáže. Autoamputácie, hovorí McLuhan. Dobrovoľne sa vzdávame celého rezervoáru našich schopností a i napriek tomu, že informácie sú doslova všade, obzvlášť na YouTube, nezdá sa, že by sme žili v časoch géniov.
Nie je to však tak, žeby sa mladí nechceli učiť nové informácie, ale chcú sa učiť iba to čo sami považujú za dôležité. Táboríme vo svete kvitnúcich životopisov, flexibilnej mentality a hyperostražitosti, kde nikto nemá čas čítať tristo strán starých rozprávok. Všetko, čo naozaj chceme vedieť sa dá zhrnúť do sedem minútového videa.
To dôležité slovo, ktoré z Youtuberov robí suverénne názorové autority je autenticita. Osobitý talent - originál, ktorý dokáže strhnúť mladých ľudí tým, čo je im blízke verzus formalizmus a technický perfekcionizmus naprogramovaného moderovania televíznej šou. YouTuber je hrdinom našej éry. Nie snáď preto, že by bol nesmierne jedinečný a nedotknuteľný, ale práve preto že nie je. Interaktivita vytvára „celebrity z vedľajšieho vchodu“, ktoré na nás reagujú a ukazujú emócie.
